Mojich 5 dní v Bhutáne

Drevené penisy. Muži v sukniach. Hrubé domáce šťastie. Čisté rieky. Úcta k tradíciám. Žiadne billboardy. Množstvo túlavých psov. Maximálne 4-poschodové stavby. Zakázané igelitky. Žuvanie betelu. Ženy nosiace ťažkú batožinu. Milí a úctiví ľudia.

Pri spomienke na môj nedávny výlet v Bhutáne vo mne rezonujú práve tieto témy. Síce som tam bol iba od pondelka do soboty, takže nejdem tu robiť teraz žiadne ramená a hrať sa na odborníka na toto malé ázijské kráľovstvo. Samozrejme aj takýto kratší pobyt vie byť obohacujúci a dokáže mi vytvoriť silnejšie dojmy, ako keby som si o tejto krajine prečítal 10 kníh alebo pozrel toľko filmov. Moje dojmy z tejto krajiny sú silné, pozitívne a som rád, že som si opäť rozšíril svoje obzory o našej planéte.

Bhután je veľmi zaujímavá cestovateľská destinácia a keďže sa ma mnohí na túto cestu pýtajú, rozhodol som sa napísať tento článok. A píšem ho vlastne aj pre seba, ešte teraz, keď mám v hlave čerstvé dojmy, aby som postupne na ne nepozabúdal a uchoval si spomienky. Aj keď môj blog www.miloslavjezo.sk je predovšetkým o tom, ako začať podnikať, myslím si, že tento článok môže byť príjemným spestrením.

Prečo práve Bhután?

Už dlhší čas som mal túto krajinu na zozname tých, ktoré by som rád niekedy navštívil. Neviem presne prečo, ale niečo ma na nej priťahovalo. O Bhutáne som nemal toho veľa naštudovaného. Vedel som iba, že je to budhistická krajina v Himalájach, namiesto hrubého domáceho produktu merajú hrubé domáce šťastie, a to, že tam nie je úplne jednoduché sa dostať, pretože si prísun turistov regulujú. V súčasnosti však už nie limitujúcim faktorom počet turistov, ale cena, ktorú treba za pobyt v krajine platiť. Od tých, ktorí Bhután už navštívili som počul iba pozitívne referencie, tak preto to lákalo aj mňa.

Od roku 2000 som bol už vo viacerých krajinách Ázie, mám rád tú časť sveta. Naposledy som bol na takej ozajstnej cestovačke v Číne, Tibete, Nepále a v Indii ešte v roku 2011. V poslednom čase mi už niečo podobné chýbalo. Teraz som však hľadal vyložene kratší zájazd, pretože na jednej strane som nechcel byť dlho preč z domu od mojich dievčat a na strane druhej som chcel zažiť a spoznať novú krajinu. Našťastie moja žena ma v tom podporila a dopriala mi takýto krátkodobý reset z každodenných povinností.

Úvod v Kathmandu

Cestoval som s kamošom Marošom (celkovo mala naša skupina iba 6 členov + sprievodkyňa) a rozhodli sme sa pre 7-dňový zájazd s cestovkou Victory Travel. Napokon sa z neho (neplánovane) stal 9-dňový zájazd s dvoma dňami v nepálskom Kathmandu. Tieto dva dni naviac sme získali preto, lebo sa nepodarilo dodržať pôvodne naplánovaný itinerár a kvôli meškaniu letu z Dubaja do Kathmandu sme nestihli lietadlo z Kathmandu do Bhutánu. A keďže do Bhutánu sa odtiaľ lieta iba raz denne a na ďalší deň neboli žiadne voľné miesta, tak sme vlastne s radosťou zostali v Kathmandu. Tým pádom by sme si mohli pozrieť napríklad, ako aj za plnej premávky v meste nikomu nevadia kravy v strede cesty. Mali sme možnosť obdivovať miestnych elektrikárov realizujúcich sa v tomto bludisku, alebo spaľovanie mŕtvych na najsvätejšom mieste v Nepále. Samozrejme okrem návštevy klasických highlights – Boudhanath stupa, námestie Durbar alebo štvrť Thamel, v ktorej bol náš hotel.

Predĺženie nášho výletu prišlo naozaj vhod, uvítal som ho aj napriek tomu, že tieto miesta v Kathmandu som už zažil pred šiestimi rokmi. Ale bral som to ako príjemné spestrenie pobytu a aspoň sme neprišli hneď do Bhutánu rozbití po dlhej ceste. A tiež veľmi oceňujem, že naša cestovka s k tejto situácii so zmeškaným letom postavila maximálne profesionálne a zobrala všetky ďalšie výdaje súvisiace s touto zmenou úplne na seba.

Prílet do Bhutánu

Let do mesta Paro v Bhutáne sme mali naplánovaný na pondelok ráno, tak sme s dostatočným predstihom v dvoch autách vyrazili na letisko. Boli sme tam medzi prvými a našťastie nás napadlo vybrať si miesta v lietadle na ľavej strane. Vedel som, že práve na tejto strane sa nachádzajú na našej trase štyri osemtisícovky – Mt. Everest, Lhotse, Makalu a Kanchenjunga. Počasie sme si nemohli lepšie priať, Himaláje bolo krásne vidieť a tak počas celej hodinovej cesty do Bhutánu cvakali foťáky týmto smerom (celý fotoalbum je k dispozícii tu).

Bol som plný očakávaní, ako bude vyzerať prílet, pretože som si prečítal, že pristávacia dráha v Paro je jednou z najťažších na svete a môže tam pristávať iba niekoľko vyškolených pilotov. Ale bol som milo prekvapený, bolo to úplne normálne a všetko prebehlo bez problémov. Pristávacia dráha je taká ako všade, dôležité je len to, že je to v údolí medzi horami a pilot musí presne vedieť kadiať letieť, keďže sa tam prilieta v podstate zo zákruty a letí medzi kopcami.

Dojem po príchode som mal veľmi pozitívny. Ešte z okna lietadla som videl, že na ploche chystajú nejakú ceremóniu aj s červeným kobercom. V prvom momente ma napadlo, že asi si zistili, že prichádzam a tým pádom ani tu v Bhutáne nenájdem vytúžený kľud. Našťastie som sa mýlil, pretože ten červený koberec sa nechystal pre mňa, ale pre oficiálnu štátnu návštevu z Bangladéša, ktorá mala prísť na druhý deň.

Tigrie hniezdo

Hneď ako sme vystúpili z lietadla, tak to bol rozdiel, keďže sme prišli zo zaprášeného, hlučného a smogového Kathmandu. Tu bol kľud a čistý vzduch. Pripomínal mi vôňu pínii v Chorvátsku. Pred letiskovou halou boli skoro všetci čakajúci muži v tradičnom kostýme, ktorý sa volá Gho. Má sukňový strih a siaha tesne pod kolená. Takže škótski muži nie su jediní, ktorí nosia sukňu. Ženy majú v Bhutáne tiež svoj tradičný kostým (volá sa Kira), ten má však sukňu dlhú až po zem.

Čakalo nás veľmi milé privítanie, náš mladý sprievodca privítal každého osobitne a daroval mu pri tejto príležitosti tradičnú šatku. Celkom rýchlo sme vyrazili na obed, pretože sme potrebovali stihnúť hlavný program dnešného dňa a vlastne aj celého pobytu – treking ku kláštoru Paro Taktsang, nazývaný aj Tigrie hniezdo. O štvtej popoludní ho zatvárajú tak sme potrebovali kráčať pomerne sviežim tempom. Bola to celkom slušná poldenná prechádzka, pretože cestou tam bolo treba prekonať cca 600 výškových metrov, keďže toto najsvätejšie miesto Bhutánu sa nachádza v horách, vo vo výške 3120 metrov nad morom.

Troška som fučal, lebo aj nadmorská výška človeka spomaľovala, ale bol to naozaj krásny zážitok. Veľmi pekné miesto. Nachádza sa asi na všetkých zmienkach o Bhutáne, na pohľadniciach a iných suveníroch. Našťastie počasie bolo výborné, slnečno, fotil som ako sa len dalo. Ale iba zvonka, keďže vo vnútri kláštora sa fotiť nesmie a pred vstupom sme museli všetko odovzdať. Mali sme čas tam polhodinku posedieť a porozprávať sa, bolo tam veľmi príjemne. Náš sprievodca šliapal samozrejme v tradičnom kroji, spýtal som sa ho, ako sa mu kráča v polobotkách a či zvykne mávať tento outfit aj na turistike. Údajne by mal normálne tenisky, len si ich zabudol.

Cestou dolu sme stále mali pekné výhľady, aj keď sa mi zdalo, že trvá dlhšie, než cesta hore. Na parkovisku nás čakal pristavený minibus a presunuli sme sa do hlavného mesta Thimphu.

Thimphu

Po príchode ma prekvapila jedna vec. Okolo nás sa objavilo zopár mladých dievčat, zamestnankýň hotela (samozrejme v tradičnom kroji), ktoré sa okamžite chceli ujať našej batožiny a odniesť nám ju do izby. Zaskočilo ma to, pretože nie som zvyknutý, že mi niekto nosí ruksak a už vôbec nie, že by mi ho mala nosiť žena. Neskôr som sa presvedčil, že pre ženy je to tu bežná činnosť.

Náš hotel bol pekný, čistý, zamestnanci boli veľmi milí a úctiví. Pôsobil však trocha takým palácovým dojmom, pretože mal obrovské chodby a foajé, ktoré neboli vykúrené. Takže v týchto priestoroch som sa pohyboval vo fleece bunde, ale na izbe, keď sme zapli radiátor, bolo príjemne. Na večeri sme sa stretli s majiteľom miestnej cestovky, ktorá náš pobyt zabezpečovala. Bol to komunikatívny a žoviálny chlapík, s ktorým sme rozobrali vážne, aj menej vážne témy. Priniesol na privítanie dve fľaše bhutánskej whisky.

Ďalší deň nás čakala prehliadka hlavného mesta Thimphu. Videli sme niekoľko chrámov a sochu najvyššieho budhu na svete. Pokúsili sme sa zazrieť typické bhutánske zviera – takin, ktoré vyzerá ako kríženec kravy a kozy, pretože má kravské telo a koziu hlavu. Uvidieť ho zblízka sa nám však nepodarilo, bolo v diaľke a nechcelo sa priblížiť. Možno práve preto sa odmietlo priblížiť, lebo som sa vyjadril, že je to smiešne zviera.

Po obede som sa bol prejsť sám v uliciach mesta, pretože som chcel zažiť jeho autenticitu. Prešiel som sa po hlavnej ulici v meste, kde som narazil na jedinú križovatku v krajine, ktorá je riadená policajtom. Semafóry v Bhutáne nemajú, pretože ich považujú za neosobný spôsob, ako riadiť dopravu. Obchodíkov tam bolo dosť, ale s pomerne úzkou škálou produktov. Najviac som tam evidoval obchody so športovou obuvou, v ktorých dominovali fejkové adidas yeezy. V ostatných obchodoch boli hlavne suveníry, potraviny a látky na tie bhutánske kostýmy. Nejaké veľké shopping centrá by sme tam hľadali márne a to mi bolo sympatické, keďže ja sám sa cítim v shopping centrách nekomfortne.

Popoludní sme išli ešte do skanzenu, kde sme si pozreli domy, v akých sa žilo kedysi. Mojej pozornosti však neunikla predovšetkým jedna vec. Veľký drevený falus umiestnený nad vchodovými dverami do domu. Samozrejme som si nemohol nechať ujsť príležitosť pre foto s touto ozdobou. V západnom Bhutáne bolo a je zvykom uctievať túto časť mužského tela. Ľudia si zvykli používať takéto drevené sošky alebo maľby na fasádach svojich domov. Na moju otázku „prečo“ som dostal odpoveď, že to pomáha chrániť rodinu pred ohováraním a zlými duchmi. Je pravda, že k tejto téme som mal viacero otázok a postupne sa okrem nás na nej začal baviť aj náš bhutánsky sprievodca. Netrvalo dlho a pochválil sa aj on svojím náhrdelníkom, ktorý nosil pod šatami. Bola to šnúrka, na ktorej visel prívesok – vyrezaný malý drevený falusík. Povedal nám, že je to dielo jeho mamy, ktorá pre svojho syna vlastnoručne vytvorila takýto šikovný amulet.

Punakha

Na ďalší deň sme sa minibusom presúvali do mesta Punakha. Čakali nás zmeny nadmorskej výšky, keďže sme vyrážali z Thimphu (2320 m) cez priesmyk Dochu La (3100 m) a náš cieľ bol v meste Punakha (1300 m). Cesta viedla cez hory po serpentínových cestách, takže netrvalo dlho a môj žalúdok mi dal pocítiť, že existuje. Homeopatické Coculine mi nejako nezabrali a starý dobrý Kinedril som nemal. Ale dobre aj tak, lebo z neho by som spal ešte možno aj dnes. Našťastie sa mi neprihodilo nič zlé, ale dobre som sa začal cítiť až v cieľovej stanici. Inak, počas cesty, na obede mi teta čašníčka ponúkla (keďže som nemal veľkú chuť jesť a nakladal som si iba skromnú porciu ryže so zeleninou) horúcu vodu s čerstvo vytlačeným citrónom, čo bolo fajn.

Z priesmyku Dochu La je za pekného počasia vidieť bhutánske sedemtisícové himalájske vrcholy. My sme žiaľ to šťastie nemali a museli sme sa uspokojiť s hmlou. Keď sme dorazili do Punakha, odložil som si svoju fleece bundu, keďže tam dolu bolo príjemne teplo. Popoludní sme sa hneď ubytovali v peknom hoteli pri rieke s veľkými izbami, chvíľu si odpočinuli a v podvečer sme išli na prehliadku miestnej pevnosti Punakha dzong. Cestou odtiaľ sme navštívili najdlhší visiaci most v Bhutáne, odfotili sa s mníchmi, indickými turistami, navečerali sa a zaľahli.

Chrám plodnosti

Na štvrtý deň nás čakala prehliadka chrámu plodnosti (opäť to živilo hlavnú tému nášho výletu) a tá istá cesta späť cez horský priesmyk do mesta Paro.

S chrámom plodnosti sa viaže veľmi zaujímavá história. V 15. storočí ho obýval istý pán menom Drukpa Kunley. Do tohoto chrámu chodievali páry, ktoré mali problém s počatím potomka a mnohým z nich sa po návšteve tohoto svätostánku podarilo naozaj tento problém vyriešiť. Prebiehalo to údajne tak, že keď prišiel do chrámu takýto pár, tak mužovi bolo odporučené, aby išiel von a chodil okolo chrámu. Predpokladám, že v smere hodinových ručičiek. Žena za ten čas zostala v chráme so spomínaným terapeutom. Pár sa potom poďakoval, odišli, a čo sa nestalo, tak veľkému množstvu takýchto párov sa za 9 mesiacov podarilo priviesť na svet dieťa. Zázrak.

Nie som historik (aj keď ste si to mnohí určite mysleli), tieto informácie pochádzajú od nášho bhutánskeho sprievodcu. Mimochodom, s Drukpa Kunley sa viaže legenda, že údajne počas svojho života mal sexuálny pomer s 5000 ženami. Keď nám toto náš sprievodca rozprával, zareagoval som konštatovaním, že ten chlapík bol teda riadny kurevník. Spôsobilo to jeho spontánny smiech, čo zasa prekvapilo mňa, pretože som to povedal takto rýdzo po slovensky. Na chvíľu som spozornel, či náhodou neovláda náš jazyk, takže toto zostane pre mňa nevyriešenou záhadou už navždy.

V miestnej dedine sme si nakúpili drobné suveníry (asi tušíte aké…) a vydali sme sa opäť na cestu, ktorú som si včera tak „užíval“. Našťastie teraz som si už sadol v minibuse viac dopredu. Cestou naspäť sme stretli partiu asfaltérov, pasúcich sa jakov a reportérov z National Geographic. Zastavili sme sa naobedovať v Thimphu a pokračovali do Paro.

Paro

Bhutánsky národný šport je lukostreľba a sú v tom naozaj dobrí. Tak ako u nás si chodia mužské partie zahrať futbal, tak tam sa takto chlapíci dohodnú a idú si zastrielať z lukov na ihrisko. Má dĺžku asi 200 m a na oboch koncoch sú malé terče. Naozaj sú malé, veď bol problém ich vôbec uvidieť. Strelci idú na jednu stranu, vystrieľajú šípy na terč na druhej strane, presunú sa zasa tam a zasa naopak niekoľko krát. Na večer sme mali aj my naplánovanú praktickú ukážku lukostreľby, tak sme sa tešili.

Ukážka lukostreľby bola pomerne krátka, pretože sa už stmievalo, ale musím povedať, že ma celkom bavila. Bolo to u miestnej farmárskej rodiny, ktorá nám (a ďalším turistom) okrem lukostreľby pripravila aj typickú bhutánsku večeru. Bola to ich typická ryža, zemiaky so syrom, chili papričky a bravčové mäso. Bolo to výborné. Okrem domáceho kukuričného vínka Ara, ktoré som ochutnal, ale pritom aj zostalo, lebo bolo nechutné.

Čo sa týka lukostreľby, požičali nám menšie luky a terč bol asi 20 metrov od nás. Netrafil som síce ani raz, ale časom by som to možno doladil a objavil v sebe tento talent. Zaujímavé bolo aj to, že kúsok za terčom sa pásol kôň, tak som sa hneď na začiatku opýtal, na ktorý cieľ teda treba vlastne mieriť.

Na posledný piaty deň sme oznámili nášmu lokálnemu sprievodcovi, že potrebujeme mať nejaký čas aj pre seba, len tak byť na chvíľu bez programu. Od rána sme teda program prispôsobili tomu, aby sme popoludní mali 2 hodiny rozchod v meste. Hneď ráno sme navštívili zrúcaninu nejakej starej pevnosti, ktorú práve renovovali. Na stavbe bolo treba nosiť dosť ťažké kamene z jedného miesta na druhé. Netrvalo dlho a opäť som zazrel niekoľko žien, ktoré sa tejto práci venovali. Nešli sa síce pretrhnúť, ale už len to, že vôbec majú takýto job ma jednoducho prekvapilo.

Pokračovali sme návštevou jedného z najstarších chrámov v Bhutáne, kde sme mali to šťastie a zastihli tamojších mníchov, pri rannej modlitbe. Spievali tými typickými hlbokými hlasmi. Keď som to doma napodobňoval, ako spievali, tak mi moja Slávka povedala, že mám talent na alikvótne spevy (doteraz som poznal iba pojem alikvótna čiastka), tak som sa potešil. No, ale späť do bhutánskeho chrámu. Modlitba týchto pánov bola zaujímavá a autentická. Musím sa však priznať, že ma zaujalo aj to, ako jeden z mníchov po chvíli pripravil na tácke niekoľko betelov a pekne poponúkal ostatných kolegov. Samozrejme, tí, ktorí sa nechali ponúknuť, tak už ďalej nespievali, pretože mali plné ústa tejto ich žuvačky.

Potom sme sa vydali do národného múzea, kde boli ukážky bhutánskych zvierat a rastlín. Ďalej sme navštívili veľmi pekný chrám Paro Dzong, kde sme sa však museli patrične zahaliť do dlhých rukávov, v krátkych tričkách nám nedovolili vstúpiť. Cestou odtiať nám sprievodca ukázal aj niečo z vegetácie. Pri potoku rástol celý trs zeleného konope. V Bhutáne je údajne sadzba 9 rokov za to, ak by sa nejaký záhradkár rozhodol pre pestovanie práve tejto plodiny.

Náš popoludňajší rozchod v meste začal trocha komicky, pretože miestny sprievodca aj so šoférom nám povedali, že veď oni zostanú s nami, aby nám pomohli v obchodoch zjednať lepšie ceny. Naozaj som chcel byť aspoň chvíľu sám a nasať trocha atmosféry z mesta, tak som im jednoducho na hodinu a pol ušiel. Pobehal som obchody so suvenírmi, dali sme potom s ostatnými kávu v príjemnej kaviarni a pomaly sme sa chystali na večerný program.

Večer nás čakala ukážka bhutánskych národných tancov. Predpokladal som, že je to organizované pre väčšiu skupinu cudzincov, turistov aj z iných výprav. Nečakal som, že to bude iba pre našu skupinu. Tanečníci boli milí a celé mi to prišlo zábavné, len mi bola smiešna tá situácia, že iba my šiesti sedíme vo veľkej hotelovej zasadačke. Pripadal som si ako Pali Habera, keď si v Superstar spolu s ostatnými kolegami pozerali jednotlivé vystúpenia. Bolo to však od našich účinkujúcich naozaj milé.

Po tomto nasledovala už iba večera a krátka balkónovica, kde sa podopíjali zvyšky domácich tekutých zásob. Na druhý deň, v sobotu ráno nasledovala už iba cesta na letisko a let naspäť do Kathmandu a domov.

Napadá ma ešte zopár tém, ktoré ma zaujali alebo sa mi v Bhutáne páčili a ku ktorým by som sa rád vyjadril:

Jedlo

Ryža, chili papričky, dusená zelenina (hlavne baklažán, cuketa alebo špargľa), kuracie mäso nasekané aj s kosťami. Toto boli hlavné ingrediencie nášho jedálnička. Bolo to v pohode, ale po čase by som už uvítal väčšiu variáciu jedál. Nemali sme si možnosť vyberať a la carte, vždy sme to mali servírované formou švédskych stolov. Ja som preferoval vegetariánske kombinácie s chili paprikami, keďže nie som milovníkom hydiny na tanieri a už vôbec nie obhrýzania kostí. Tiež som spozornel aj vtedy, keď som sa pýtal sprievodcu, či majú v Bhutáne hydinové farmy. Povedal mi, že áno, ale, že oni, ako budhistická krajina žiadne živočíchy nezabíjajú. Nie je mi teda vôbec jasné, ako tam živočíšna výroba funguje, nepodarilo sa mi to zistiť. Aj preto sa budem musieť ešte niekedy do Bhutánu vrátiť a preskúmať to, lebo mi to nedá pokojne spávať.

Pivo

Chutí mi asi v každej krajine, ale tu ma neoslovilo. Vyskúšal som síce iba Druk beer, ale malo pre mňa čudnú chuť.

Ja a budhizmus

Budhizmus mi je sympatický preto, lebo v každej budhistickej krajine, ktorú som navštívil boli milí ľudia. Milší, príjemnejší a usmievavejší ľudia než u nás. Napriek tomu, že boli materiálne chudobnejší, tak z nich vyžaroval pokoj a láskavosť. A inak tomu nebolo ani v Bhutáne. Žijú v ňom milí a úctiví ľudia. Asi by som aj ja sám chcel budhizmus nejako hlbšie precítiť, ale to sa mi zatiaľ nedarí. Zvyčajne už po tretej návšteve nejakého chrámu sa mi to začne všetko zlievať do jedného obrazu: Vyzuť sa, schovať foťák, dať dolu šiltovku, vo vnútri ma uvíta zlatá socha budhu, prípadne veľa malých ďalších, a tak ďalej. Nič iné to však so mnou zatiaľ vnútorne nerobí. Najviac ma vždy zaujímal ten reálny život a rozhovory s ľuďmi v danej krajine, to je pre mňa viac inšpiratívne a obohacujúce ako samotné svätostánky. V tejto súvislosti ma napadá tiež pre mňa typická situácia aj z čias, keď som s kamarátmi cestoval po Barme. Boli sme v Bagane, kde je obrovský prekrásny komplex starých chrámov. Avšak už po návšteve tretieho z nich som sa najviac tešil na to, ako vyjdeme von a ja rozdebatujem nejakú problematiku s asi 100-ročnou predavačkou tamarindových cukríkov, ktorá stála pri vchode.

Nevravím, časom ma možno uvidíte v lotosovom sede odriekať mantry v nejakom chráme, ale zatiaľ to tak nie je.

Betel

V Bhutáne je betel (úlomok betelového oriešku zabalený do betelového listu potretého citrónovou pastou) dosť rozšírená chuťovka a opäť som sa neodvážil vyskúšať ju. Naša sprievodkyňa sa však odvážila a betel ochutnala, za čo jej patrí nesmierny obdiv!

Betel sa žuje, sú z toho krásne krvavočervené sliny a zuby a okrem iných negatívnych účinkov to „blahodarne“ pôsobí na zubnú sklovinu, takže tí skúsenejší betelisti majú po čase dosť vyhnitý chrup. Tento zvyk je veľmi rozšírený v juhovýchodnej Ázii. Mnohí ľudia to užívajú namiesto cigariet alebo kofeínu, pretože to má údajne ľahké povzbudzujúce účinky.

Typický betelista má pri sebe zásobu predpripravených listov, do ktorých si podľa potreby zabalí oriešok. Tento balíček si potom vloží do úst a žuje. Niekedy nás bavilo pozorovať a hádať, či dotyčný človek žuje alebo nie. U väčšiny požívateľov je to zrejmé, pretože majú červený úsmev alebo okolie úst a často pľujú. Niektorí však chceli byť nenápadnejší, ako napr. štátni zamestnanci v službe. Napríklad zamestankyňa letiska (áno, žujú to aj ženy!) alebo policajt pri riadení dopravy. Ten si neustále jemne odpľúval, aj počas rozhovoru. Nemám to síce nafilmované, ale viem to na požiadanie napodobniť v prípade záujmu.

Nikto sa mi nesnažil nič predať!

A to ma prekvapilo. Moja skúsenosť je taká, že v ázijských krajinách je veľa rôznych predajcov, ktorí sa mi snažia predať čokoľvek. Nie sú dotieraví, ale snažia sa. Majú záujem urobiť nejaký deal, veď mnohí ľudia takto bojujú o prežitie. Mňa to málokedy obťažuje, častokrát s nimi rád zopár viet prehodím, aj napriek tomu, že sa ich budem potom ťažšie zbavovať. V Bhutáne to však bolo iné. Aktivita na strane predajcov v obchodoch bola minimálna, takmer žiadna. Na chvíľu ma aj napadlo, či to náhodou nemám brať aj osobne. Vždy, keď som vkročil do obchodu, tak za úspech som považoval už to, že mi predajca vôbec odzdravil. Mal som z toho taký dojem, že je to spôsobené asi určitou dávkou ostýchavosti voči cudzincom. Častokrát tam bola aj jazyková bariéra, keďže nie každý bhutánčan vie anglicky. A zajímavé tam bolo aj to, že som tam nevidel žiadnych pouličných predajcov.

Gross National Happiness

Téma hrubého domáceho šťastia ma zaujala už dávnejšie, keď som o tejto krajine čítal. Bolo mi veľmi sympatické, že vláda (kráľovská rodina) sa zaujíma o to, či sú jej obyvatelia šťastní a že tento ukazovateľ je pre nich smerodatný. Bhutánsky premiér to v roku 2015 na pôde OSN vysvetlil takto: „Hrubé národné šťastie je holistický prístup k rozvoju, ktorého cieľom je zvýšiť šťastie a blaho nášho ľudu. Preto opatrne vyvažujeme ekonomický rast so sociálnou inklúziou a životným prostredím v rámci koncepcie dobrého vládnutia.”

Ako vyslaný redaktor svojho vlastného blogu, som sa snažil zistiť priamo v dejisku viac informácií o tom, ako to s tým šťastím v Bhutáne vlastne funguje. Raz za niekoľko rokov sa robí prieskum formou dotazníka, v ktorom sú otázky týkajúce sa samotného života, šťastia, čo človeku chýba, atď. Ľudia sa údajne neboja napísať pravdu, veď je tam demokracia, konštitučná monarchia od roku 2008. Na základe výsledkov sa potom vláda snaží robiť príslušné opatrenia, aby sa zlepšil život obyvateľov a úroveň šťastia v krajine bola vyššia. Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia samotný bhutánsky kráľ tvrdil, že hrubé domáce šťastie je dôležitejšie ako hrubý domáci produkt.

Mne sa tento prístup páči. A musím sa priznať, že ma zaujalo aj to, že termín „Gross National Happiness“ je silná „message“ na prezentáciu krajiny. Napríklad Slovensko má momentálne „Good idea Slovakia“, čo nie je zlé, ale to bhutánske posolstvo sa mi páči viac a je podľa mňa vo svete účinnejšie. Chcel by som preto vyzdvihnúť aj marketingové schopnosti predchádzajúceho bhutánskeho kráľa a otca súčasného panovníka, ktorý si pojem Hrubé domáce šťastie osvojil.

Vzťah a úcta k prírode

V Bhutáne sú zakázané igelitové tašky, čo považujem za veľkú vec. Nebojte sa, neplatí to tak striktne, že by vás zatvorili do väzenia za to, že máte v ruksaku zabalené vaše toaletné potreby v igelitovom vrecúšku. Tento zákaz sa týka miestnych predajcov, takže pri nákupe v Bhutáne dostávate tovar zabalený v látkových taškách z odbúrateľného materiálu a nie v igelitkách. Super!

Bhután má viacero sedemtisícoviek a na niekoľko z nich údajne nevkročila ešte nikdy ľudská noha. Vláda tejto krajiny sa snaží aspoň niektoré miesta uchrániť a nechať nedotknuteľné.

Minulý rok obyvatelia Bhutánu oslávili narodenie svojho princa tým, že v krajine vysadili viac ako stotisíc stromov. A to je krajina s viac ako 70 percentným podielom lesa! Žiaľ u nás mám niekedy pocit, že nám skôr imponuje jeho ťažba…

Čisté rieky. V porovnaní s inými ázijskými riekami sa to nedá vôbec porovnať. V tých ázijských krajinách, ktoré som navštívil boli rieky veľmi špinavé, pretože do nich smeruje veľa odpadu. Bhutánske rieky sú však čisté a plné rýb.

Žiadne billboardy. Jediný „billboard“ na ktorý si spomínam bolo veľké vyobrazenie kráľovskej rodiny na budove letiska. Žiadne iné billboardy propagujúce nejaké produkty alebo služby, tak ako ich my poznáme, som v Bhutáne nevidel.

Túlavé psy

Keď sme sa v prvý večer nášho pobytu v Bhutáne rozprávali so šéfom miestnej cestovky, ktorý náš pobyt zorganizoval, tak nám povedal, že tu nás v noci žiadna hlasná hudba rušiť nebude, tak ako tomu bolo v Kathmandu. Bhután nám však ponúkne možnosť sa započúvať do brechotu túlavých psov. A mal pravdu. Je tu žiaľ veľmi veľa túlavých psov, ktorí na uliciach čakajú, či sa im podarí nájsť aspoň kúsok nejakého jedla alebo možno uloviť malého potkana. Našťastie tieto psy sú zvyknuté na ľudí, aj ľudia na nich. Netreba sa ich báť, žijú si svoje životy, nie sú agresívne.

Maximálne 4-poschodové stavby

Áno, je to tak. V Bhutáne nenájdete stavbu, ktorá je vyššia než 4 podlažia. Skoro všetky sa snažia zachovať prvky pôvodnej architektúry a takúto povolenú výšku. Pohľad na krajinu alebo mesto vyzerá tým pádom autenticky a štýlovo.

Počasie

Vyšlo nám parádne, ani raz nám nepršalo. Bolo tam stále príjemne, nad 20 stupňov cez deň, v Punakha ešte teplejšie. V noci sa dosť ochladzovalo, ale cez deň sme to mali väčšinou na krátke rukávy. Mali sme aj dostatok slnka, zišlo sa hlavne prvý deň pri výstupe do Tigrieho hniezda, kvôli pekným výhľadom.

Internetové spojenie

Bezproblémové. Každý hotel, v ktorom sme boli mal svoju wifi a rýchlosť stačila na bežnú prevádzku.

Ak by som to mal zhrnúť, v Bhutáne sa mi toho páčilo veľa. Aj keď som tam bol krátko, účel to splnilo. Chcel som zažiť niečo nové, spoznať novú krajinu, kultúru, vidieť ako sa žije inde. Samozrejme, že týždeň nestačí na robenie nejakých ucelených záverov, zvlášť, keď som sa pohyboval prevažne iba v jej západnej časti a väčšinu krajiny som nevidel.

Som rád, že som bol v krajine, ktorú zatiaľ nepohltil konzum a turizmus a kde úcta k tradíciám je viditeľná na každom kroku. Je mi jasné, že večne to tak nebude, pretože Bhután sa prílevu turistov nebráni. Veľmi však fandím bhutánčanom v tom, aby ich globálny vplyv úplne nepohltil a aby si aj naďalej zachovávali špecifickosť svojej krajiny, kultúry, tradícií. Veď to je na nej zaujímavé, aj aj preto som ju chcel navštíviť. Podľa mňa v mnohých smeroch môže byť Bhután inšpiráciou aj pre iné a vyspelejšie krajiny, napríklad, čo sa týka vzťahu k prírode alebo otázke šťastia obyvateľstva.

Dúfam, že sa ešte niekedy do Bhutánu vrátim.

Podrobnú fotodokumentáciu z tejto mojej cesty si môžete pozrieť na tomto odkaze.